KayRado NET

Ukážka z knihy 

To, čo je na tom nápojovom lístku, to si nevšímajte, je to za prvé z konca tejto knihy a za druhé to tam načmáral Nash, keď mal v krvi asi dve promile a tesne predtým vymyslel nový country tanec, ktorý predviedol na stole, z ktorého sa potom zdrbal na zem. Kto je Nash? Je na obale, ten v strede. Kto som ja? Ja nie som na obale.
Som Martin a dnes mám narodeniny. Vlastne nemám, ale pôjdem ich osláviť. Väčšina ľudí totiž oslavuje narodeniny v deň, ktorý si absolútne nepamätajú, iba ho majú uvedený v dokladoch. Ja si svoje narodeniny kurevsky dobre pamätám, bolo to presne pred piatimi rokmi a od strachu som sa pošťal. Nielen od strachu, aj sa mi dosť chcelo, ale keď si to tak spätne uvedomím, tak som sa vlastne so Smaragdami zoznámil pošťaný. Takže dnes mám druhé výročie a v skutočnosti dvadsaťdva rokov. Som spolumajiteľ hudobného vydavateľstva, tiež rockového klubu v Nitre. Mám vilu v Štitároch, pekný dom v Dubrovníku aj chatu v Júrmale a to všetko iba za to, že jedna jediná skladba nebude nikdy a nikde hraná. Ale o tom neskôr. Ako som sa ja dostal do hudobného priemyslu? Náhodou. Vlastne sa stal zázrak.
Zdá sa vám slovo zázrak trochu prisilné? Myslím, že zmeníte názor. Všetko je totiž úplne inak, žijete v omyle a ešte si v tom hoviete, omyl je váš ochranný kokon. Presne ako samček modlivky. Mimochodom, neprežil, skončil ako aftersex dinner. Takže slovami jedného z mojich adoptívnych otčimov Emanuela Bacigalu viete hovno!
Všetko sa začalo takto:
Ostatný raz som šiel do posilňovne a vtom sa to stalo. Pamätám si iba reklamu pred kinom s Goldie Hownovou, keď podišiel ku mne neznámy podliak a poliši nikde. Napadlo mi, že toto je nie...
Sorry, kurva, ospravedlňujem sa všetkým, ktorí mali zo slovenčiny lepšiu známku ako štvorku a dôchodcom v SAV-ke, ale takto to fakt nedokážem. Takže znovu a ako hovorieval Tony Bernolák, budem písať, ako počujem. Komu sa nepáči, tomu musí stačiť film a fotky z natáčania.
Všetko sa začalo tak, ako to už býva pred mojím narodením. Žil som si svoj posraný život v jednoizbovom prízemnom byte s nezaplateným inkasom a so svojou večne opitou matkou Emou. Smaragdové oči som poznal jedine zo sluchátok. Môjho biologického otca som nepoznal ani zo sluchátok. Zato som v živote spoznal veľa otčimov. Niektorí zostali pár mesiacov, iní len na raňajky, ale každý z nich sa mi snažil dať cenné rady do života, niektorí dokonca ručne. Občas som bol z tohto stavu taký zúfalý, že by som si pustil do sluchátiek aj cirkulár, len aby som ich nemusel počúvať.
No posúďte sami. Toto je moja matka, chystá raňajky, fajčí pritom nad drezom a cigaretu zapíja zvetraným pivom, čo zostalo z večera. Je nešťastná, frustrovaná a nervózna. Neochotná zmieriť sa so svojím osudom a hlavne s tým, že sa jej už rapídne blíži dátum spotreby. Jej lov na ideálneho partnera sa vždy končí neúspechom a ešte väčšou frustráciou. Denne bojuje zo základným fóbickým postojom, bojí sa byť tým, čím je. Nikdy nemala a nemá odvahu to vypátrať, a tak úľava neprichádza. Vsugerovala si, že alkohol a cigarety jej utrpenie zmierňujú, ale nie je to tak.
Práve teraz vykrikuje na mňa zachrípnutým hlasom, čo jej spôsobuje ešte väčšiu bolesť hlavy, ktorou trpí už od rána.
„Vyhodím ti té slúchatká ven oknom, štyri rázy som na teba hučala! Načo to máš furt na tých ušách?!“
Nestihol som ani odpovedať a uvidel som, že pri stole sedí Emanuel Bacigala, ktorý býva u nás už takmer týždeň a tajne som dúfal, že dnes ráno nájdem matku plačúcu v kuchyni a jeho miesto pri stole prázdne. Márne. A tak som sa zmohol iba na neutrálnu odpoveď:
„Aby som nepočul cez tie naše staré okná premávku.“
Emanuel, ktorý mimochodom nie je z Popradu, sa ale okamžite chytil aj tejto nevinnej vety a začal so svojím monológom, ktorý iba nakrátko prerušoval grganím, fajčením a pitím piva z fľašky.
„Staré okná, hm, tak to vidíš, Ema, staré okná. Títo mladí si nič neváža, mal by si byť rád, že vóbec máš nejaké okná a strechu nad hlavou. Staré okná, ja som pri nich čera presedeu hodinu.“
Ema nechtiac odklepla cigaretu na zem a otočená chrbtom k nám zakričala: „Urobeu si to tesnení? Hneď sa mi zdalo že cez ne už neťahá.“
Emanuel pohoršene zakričal smerom do kuchyne: „Tesnení, jaké tesnení, tu mladý čo? To len já vim robit? Kukau som sa na ulicu, boli tam cyklistické preteky. Víš ty vôbec, mladý, do bou Abdužaparov, jaké ten mal lakte?“
„Lakte? Myslel som, že na bicykli sa šlape nohami,“ odpovedal som znechutene.
Emanuel mávol rukou, v ktorej mal cigaretu, pričom popol spadol na stôl, odkiaľ ho sfúkol mne na kolená.
„Viš hovno! Ani robit, ani učit, nič! Aj já som jazdeu. Tisícky kilometrov a kolesá som si sám centruvau, neboli cykloservise. No ale hybaj sa vozit, ked prídeš zo stavby narobený jak hovado. Bicygel mi potom ukradou jeden z Jelenca. Stretli sme sa na Štefánskej. To bola férovka. Bou o hlavu vačší, sto kilov, jak Lex Barker. Víš ty vóbec do bou Lex Barker ?“
„Váš pes?“ skúsil som si sarkasticky tipnúť.
Emanuel pohŕdavo skonštatoval:
„Víš hovno. Pes... Dau som dvojitý kryt, prikrčeu sa a udereu prvý. Musíš uderit prvý, ale to by sa sa nemohou bát. Ja som vtedy boxuvau, boli by ma zebrali aj do Dubnice. Ale čo aj do roboty, aj na tréningy... Tých vréc, čo som dotrhau. Ten Jelenčan si dočilku myslí, že ho ujebau Kasius Klaj. Viš ty vóbec, do bou Kasius Klaj?“
„Muhammad Ali?“ odpovedal som aj napriek tomu, že Emanuel moju odpoveď vlastne nečakal.
„Viš hovno, ty muhamed,“ povedal rozhodne Emanuel a pokračoval ďalej,
„Muhamed bou jeden Arab, čo urobeu Tereze Vlčkovej decko. Viš prečo pánboh Arabov tak tresce?! Lebo si šeci myslá, že je na východe, a on je na západe a oni mu každé ráno šeci ukazujú rit...,“ zasmial sa Emanuel schuti svojej stupidite, ktorú evidentne považoval za originálny vtip. Vykašľal mi do tváre kúdol dymu a pokračoval vo svojom monológu, ktorý evidentne nemal žiadnu logickú osnovu:
„Rešpekt, rešpekt som mau. Ke mne si ani majster nič nedovoleu, boli sme traja v čate, ked sme obhadzuvali, mali sme normu izbu za den. Majster šeckých jebau, toto je krivé, toto vám dám prerobit... Buzerant! Ale ke mne si nedovoleu. Ked sme armuvali deku, roxory som v rukách ohýbau, mal som vtedy ruky jak Franta Kocourek. Viš ty vóbec do bou Franta Kocourek...?“

este jenna:

Češi majú dva fenomény. Trampizmus a Kubizmus. O tom druhom neviem nič. O tom prvom viem všetko. Aj keď mi Slováci sme českých trampov iba trápne napodobňovali, asi ako keď sa Japonec snaží byť kovbojom. V každom prípade Češi sú veľmi osobitý národ a spomínané čundre, to boli pre nás dôležité exkurzie do prostredia ich kultúry a mentality. Na čundroch sme absolvovali pravdaže aj množstvo iných dôležitých exkurzií, čo s muzikou majú iba málo spoločného. No čo sa týka existencie rockovej kapely, pokiaľ sa slovenská skupina nepresadí v Čechách, ako keby ani nebola. Je to určitá známka kvality a tiež aj komerčnej úspešnosti. Ak na Slovensku predáte 3 000 kusov CD, máte zlaté a nad 6 000 platinové CD. Takýto počet predaných CD majú na Ukrajine alebo v susednom Poľsku undergroundové kapely, ktoré hrajú nejakú nepočúvateľnú chujovinu na dvoch hrebeňoch. Ono všetko je relatívne, možno že spomínané ukrajinské kapely by chceli hrať v Rusku a ruské v Amerike, ale faktom zostáva, že pre slovenskú kapelu je mimoriadne zaujímavé preraziť v Čechách. Samozrejme, existuje tisíc možností. Môžete sa napríklad presťahovať do Prahy a zmeniť si meno na Dara Rolinc, Karin Ipekarin alebo trebárs na Sisa Wysraw. Môžete sa naučiť plynulú "českoslovenčinu" a zaradiť sa tým medzi také hviezdy, ako je spomínaná Darinka, Vierka Berkyová alebo Andrea Verešová. Spievať o "šatičkách, botičkách, kytičkách" a časom si možno vypracujete aj perfektné "ř" ako Zuzka Belohorcová z Peříčka. Tiež môžete vydať CD v češtine, dokonca aj prispôsobiť celú melodiku a frázovanie "českým" ušiam. Môžete nahrať niekoľko duet s nejakou českou pophviezdou, môžete si nechať napísať niekoľko českých textov atď. To nie je problém. Problém je, keď slovenská kapela chce preraziť niekde vonku, nestratiť pritom svoju tvár, ale zároveň pre to niečo aj urobiť. Na takýto konkrétny krok existuje potom veľa názorov aj v rámci jednej skupiny.